Občianstvo človeka
Občianstvo človeka znamená príslušnosť osoby k určitému štátu. Je to trvalý právny zväzok medzi fyzickou osobou a štátom. V podmienkach demokracie štátny občania sú zdrojom štátnej moci. V zmysle spoločenskej zmluvy si slobodne vytvárajú štát a štátnu moc, ktorej sa dobrovoľne podrobujú. Na správe štátu sa zúčastňujú priamo alebo prostredníctvom zvolených zástupcov. Medzi štátom a občanom je štátnoobčiansky vzťah, to znamená, že práva a povinnosti majú obaja – aj štát , aj občania.
Štátne občianstvo v Slovenskej republike možno nadobudnúť: a) narodením z rodičov, z ktorých aspoň jeden je štátnym občanom, alebo narodením sa na príslušnom štátnom území,
b) uzavretím manželstva s cudzincom,
c) udelením štátneho občianstva na základe žiadosti a po splnení určitých podmienok.
Štátne občianstvo SR udeľuje Ministerstvo vnútra SR a nadobúda sa doručením listiny s udelením občianstva. Štátne občianstvo nemožno nikomu odňať proti jeho vôli. Stratiť ho možno len prepustením zo štátneho zväzku na vlastnú žiadosť. O prepustení zo štátneho zväzku môže požiadať ten, kto sa preukáže, že má štátne občianstvo iného štátu alebo prísľub na jeho udelenie. Občania SR môžu mať 2 občianstva súčasne.
Pojem občianstvo označuje jeho úplnú rovnoprávnosť v spoločnosti. Základom úplnej rovnosti je akceptovanie jeho prirodzeného práva: práva na život, slobodu a materiálne podmienky na jeho existenciu. Tieto práva sa nazývajú prirodzené pretože ich odňatím sa mení podstata človeka. Realizáciou prirodzených práv sú občianske slobody:1) Sloboda myslenia – tá je limitovaná iba vlastným svedomím! Individuálny prejav občana určuje jeho mentalita a momentálna situácia, v ktorej sa nachádza.
2) Sloboda zhromažďovania – je kolektivizáciou individuálneho prejavu. Prirodzenou črtou človeka je, že hľadá ľudí s podobnými postojmi, záľubami, záujmami, problémami a postavením. Prejavom kolektivizácie individuálneho prejavu je petičné právo. Najpoužívanejšími formami slobody zhromažďovania sú mítingy, manifestácie a demonštrácie.
3) Sloboda združovania sa. Je to vytváranie si rôznych združení. Napríklad: mierové, cirkevné, politické strany
4) Sloboda osobnosti – je to akceptovanie jedinečnosti každého človeka. Nemôže byť absolútna pretože to by viedlo k anarchii. S ňou súvisí aj sloboda osobnosti – právo na informácie, právo a aj povinnosť rodičov podieľať sa na výchove v vzdelaní detí!
5) Právo na súkromie. Výkon niektorých povolaní a funkcií je podmienené zverejnením časti súkromia. U vysoko postavených politikov je to v podstate ilúzia.
6) Právo na porotný súd. Porota je zložená z laikov a občan sa prostredníctvom tohto práva oslobodzuje spod moci štátu. Porotný súd však negarantuje spravodlivosť to je právna otázka.
Ďalšou skupinou sú občianske práva, kam patrí a) Právo na osobnú dôstojnosť. Znamená právo na právnu rovnosť, na rovnaké zaobchádzanie, právo na spravodlivý trest, právo na súkromie a individuálny prejav. Právny štát kodifikuje právo na osobnú dôstojnosť aj uznávaním zásady prezumpcie neviny ( občan je nevinný, kým mu súd nezvratne nedokáže vinu).
b) Politické práva – smerujú k vytvoreniu politickej rovnosti občanov. Patria sem práva menšín ( sú politicky rovnocenné), ekologické práva – právo na vhodné životné prostredie, ekonomické práva- právo na majetok,
S občianstvom súvisí aj občianska kultúra čo je súbor hodnôt, akými sa riadi politický systém a patria sem: občianske slobody a pluralitná demokracia. Dôležitým znakom občianskej kultúry je podieľanie sa občana na politike (participácia). Občan môže participovať na politike priamo - voľby, referendum, účasť v štátnych funkciách alebo nepriamo (sprostredkovane) – podpora politických strán, nátlakových skupín a účasť na ich akciách.
Každá spoločnosť občianstvo určitým spôsobom obmedzuje. Po prvé je to limitovanie pri jeho získavaní - vysoký počet prisťahovalcov. Ďalej je to limitovanie využívania občianstva – nie je samozrejmé, že všetci prisťahovalci môžu využívať všetky občianske slobody. Pokiaľ ide o občianske slobody, sloboda prejavu je obmedzovaná ochranou osobnosti (nemožno poškodiť iného). Nemožno rozširovať poplašné správy, nabádať k nepokojom. Toto je TRESTNÉ!
Ak majú obmedzenia oficiálny charakter hovoríme o diskriminácii de iure – čiže vyplývajú zo zákona. Z hľadiska fungovania spoločnosti je dôležitá diskriminácia de facto – diskriminácia založená na tradíciách.
Diskriminácia spôsobuje, že diskriminovaný sa začínajú združovať a spojením s politikmi alebo politickými stranami sa snažia preniesť svoje požiadavky do politiky. Môžu mať aj militantnú formu napr. ETA v Španielsku.
Komentáre