Štátna moc
Jedným z hlavných znakov štátu je štátna moc, ktorej nositeľom je štátny aparát a je to zvrchovaný mechanizmus, ktorý spravuje vývoj na určitom území. Štátna moc vystupuje teda ako sila, ktorá je spôsobilá prostredníctvom práva ( v prípade nevyhnutnosti i právom stanovených foriem násilia ), zabezpečiť sformovanie, upevnenie a ochranu ekonomických, sociálnych, politických, kultúrnych a iných spoločenských vzťahov, ktoré vyhovujú vládnucej reprezentácii.
V modernej spoločnosti existuje deľba štátnej moci. Najprepracovanejšia je horizontálna, ktorá delí moc na 1) Zákonodárnu – legislatívnu. Jej úlohou je určiť normy správania sa. Má právo kontrolovať vládu, ustanovovať ju a odvolávať, ako aj ustanovovať súdnu moc. Zákonodárnu moc predstavuje parlament, ktorý je kolektívnym orgánom, to znamená, že jednotlivci v ňom nemajú rozhodovacie právo, ale platí názor väčšiny ale 2/3, nadpolovičnej alebo 3/5. Ani predseda parlamentu nemá veľkú rozhodovaciu právomoc ale riadi zasadanie parlamentu a pripravuje jeho pracovný program.
Úlohy a právomoci parlamentu sú – prijíma, mení a dopĺňa ústavu,
- prijíma, mení a dopĺňa zákony
- schvaľuje štátny rozpočet
- schvaľuje program vlády, neschválenie znamená politickú krízu a vypísanie predčasných parlamentných volieb
- ratifikuje medzinárodné dohody
- posudzuje činnosť vlády
- menuje sudcov
2) Výkonná moc - exekutívna. Jej predstaviteľom je vláda, ktorá sa skladá z predsedu a ministrov. Vzniká ako výsledok všeobecných parlamentných volieb, a ako výsledok priamych volieb hlavy štátu - prezident ,(USA), ktorý sám určí vládu a stáva sa jej šéfom.
Úlohou vlády je – uvádzať rozhodnutia parlamentu do života, prijímať nariadenia na vykonanie zákonov
- vypracovať a predložiť parlamentu na schválenie programové vyhlásenie
- pripravovať návrhy zákonov v súlade s programovým vyhlásením napr. návrh štátneho rozpočtu
- vytvárať vhodné organizačné podmienky, najmä na realizáciu občianskych práv a slobôd
- starať sa o bezpečnosť občanov
- vytvárať vhodné medzinárodné prostredie.
K výkonnej moci patrí aj hlava štátu – prezident, ktorý má osobitné postavenie. Zvyčajne má tieto kompetencie: uzatvára a dojednáva medzinárodné zmluvy, menuje štátnych funkcionárov, je hlavný veliteľ vojsk. Má aj čestné práva a to: používať prezidentskú stráž a štandartu, zapožičiavať štátne vyznamenania, udeľovať tituly. A má aj výsostné práva: vypovedať vojnu a dojednávať mier, vyhlasovať výnimočný stav.
3) Súdna moc – jurisdikcia. Jej predstaviteľom sú súdy. Politicky najvyššiu právomoc má ústavný súd. V krajinách bez ústavného súdu má túto právomoc najvyšší súd. Úlohou súdnej moci je kontrolovať zákonodárnú aj výkonnú moc, podávať výklad ústavy a riešiť konflikty. Významnú úlohu zohráva nezávislosť súdnictva – súsnictvo vzniká a pôsobí nezávisle od politického života a nezávisí od výsledkov volieb.
Ďalšou deľbou je vertikálna deľba. Podstatou tohto delenia je rozdelenie kompetencií, určenie nadriadenosti a podriadenosti medzi štátnymi orgánmi a vymedzenie ich pôsobnosti. Základnými pojmami v tejto deľbe sú: 1) centralizovaný štát – jeho podstatou je sústredenie právomocí na centrálne štátne orgány.
2) federalizmus – prejavuje sa rozdelením štátu na členské jednotky, ktoré majú vlastnú štátnu moc, spoločnú hlavu štátu, ústavu.(USA). Základom federalizácie je štátny konsenzus – dohoda všetkých štátov o potrebe centra štátnej moci.
3) konfederácia – vzniká na základe medzištátnej zmluvy. Základné legislatívne, exekutívne a súdne právomoci majú štáty, centrum má iba tie, na ktorých sa štáty dohodnú.
Formy štátu sa určujú podľa hlavy štátu: 1) Monarchia – je taká forma štátu, kde na čele je panovník, monarcha. Panovník má osobné privilégiá, k moci sa dostáva dedične. Rozlišujeme monarchie – dedičné – panovník nastupuje z panovníckej dynastie na základe nástupníckeho práva. Volené napríklad Vatikán.
Podľa mocenského postavenia existujú: a) absolutistické – vyznačuje sa neobmedzenou vládou panovníka
b) stavovské – vznikli v 14. a 15. storočí. Na správe štátu sa spolupodieľala šľachta, duchovenstvo a meštianstvo.
c) parlamentné – moc patrí parlamentu a panovník je len reprezentačnou hlavou štátu. (Japonsko)
d) konštitučné – práva panovníka obmedzuje a upravuje ústava, ktorá vymedzuje aj postavenie parlamentu a vlády. Panovník je formálnou hlavou štátu. (VB, Švédsko, Dánsko)
e) dualistické – zákonodárna moc sa delí medzi panovníka a parlament. Panovník má takmer absolútnu moc, časť legislatívnej ponecháva parlamentu. Panovník je napr. predsedom parlamentu. ( Jordánsko, Saudská Arábia).
2) Republika - je forma vlády, kde na čele štátu je osoba, ktorú na časovo obmedzené obdobie volí parlament alebo sa volí v priamych voľbách. Podľa toho, ktorý z najvyšších orgánov má silnejšie postavenie, rozlišujeme:
a) parlamentnú republiku – t. j. prevaha zákonodárnej moci
b) kabinetná republika- vzniká keď dominatné postavenie získava vláda. Znamená to, že politika vzniká vo vláde v kabinet
c) prezidentská – znamená výnimočné postavenie prezidenta. Výhodou je osobná politická zodpovednosť, lenže zároveň sa moc sústreďuje v rukách jednej osoby.
Komentáre